Prepáč, už sa nestretneme

Autor: Monika Chybová | 30.6.2014 o 8:00 | Karma článku: 10,85 | Prečítané:  151053x

Ponáhľam sa, zlatko, zavoláme si a dáme kávu! Veď hej, tak dlho sme sa nevideli, že by sme sa už mali konečne stretnúť! Ak mi do toho nič nepríde, o dva týždne by som mala mať čas... Počkaj, možno už aj budúci. Možno... Možno nikdy.

Hej, doba je rýchla. Aj ja občas použijem niektorú z týchto fráz a počúvam ju veľmi často. Častejšie si s kamoškami „chat-ujem, esemes-kujem, mail-ujem, whatsu-pujem, viber-ujem skype-ujem“, ako sa s nimi vidím. Cez deň nemôžu v rozumnom čase ony, lebo veď majú mrte práce! Večer ja, lebo mám rodinu, s ktorou chcem byť. Často ma však prekladanie schôdzok zabolí. Najmä, keď sa pozriem na moje dve deti.

Bola o mňa o niekoľko rokov staršia. Stretli sme sa v pôrodnici. Na izbe sme spolu ležali len jednu noc, no celkom sme si sadli. Na druhý deň ráno som odkráčala o dve poschodia vyššie, lebo sa môj starší syn už pýtal na svet. Nevedela som, že o pár hodín tam už bude netrpezlivo čakať na svojho potomka aj ona. Stihla to asi hodinu a pol pred pol nocou, ale, obe naše staršie deti majú v rodnom liste rovnaký dátum narodenia.

(Ne)mám čas?

Vymenili sme si čísla a začali sa stretávať, kočíkovať a rozprávať sa dlhé hodiny. Čas strašne letel. Keď sa nedalo stretnúť, aspoň sme si cinkli. Takmer o tri roky sme si navzájom oznámili, že druhé dieťa je na ceste. Rozdiel medzi nimi – dva týždne. Super! Stretnutia však začali rednúť. Obe sme popri materskej robili a času popri rodine nebolo až toľko. Možno aj bolo, len som ho vtedy nevidela... Mala som rovnaký druh slepoty, ako mnoho dnešných ľudí, ktorým telefón a počítač nahrádzajú chvíle osobných stretnutí.

Po druhom pôrode si moja kamarátka našla hrčku. Zhubnú. Na nejaké obdobie sa odmlčala. Absolvovala liečbu. Po čase sa ozvala a zreferovala, čo má nové. Zdalo sa, že všetko pôjde k lepšiemu. Bojovala ako drak. Mala pre koho. Dve malé deti aj muž ju potrebovali. Nabehla do denného kolotoča a zase sme si volávali. Len. Občas nemala síl sa po liečbe stretnúť ona, občas som nemala čas ja...

Nemám ospravedlnenie!

Stretli sme sa náhodou. V rovnakom parku, ako sme zvykli kočíkovať. Mala úsmev na tvári, ako vždy. Lúčili sme sa so slovami, že by sme sa už mali stretnúť. Aj sme sa. Chvíľu to síce trvalo, ale prišla. Dokonca za nami domov. Hrali sme sa s deťmi, fotili si ich, prechádzali sme sa, rozprávali. Bolo to krásne dlhé popoludnie. Sľúbili sme si, že sa zase čoskoro uvidíme. Párkrát sa odvtedy ozvala a ja jej, no káva sa odkladala a odkladala. Na neurčito, až... Až na nikdy. Prepáč, už sa nestretneme...

Ubehlo už pár rokov a ja si veru nespomínam nič podstatné, čím by som si to zdôvodnila, ospravedlnila. Vlastne, ani neviem, či je niečo, čím sa dá zanedbávanie stretnutí s priateľmi alebo rodinou ospravedlniť. Moja kamarátka o pár mesiacov po našom poslednom stretnutí odišla. Navždy. Choroba sa vrátila, aby si ju vzala. Spomeniem si na ňu často. Nielen, keď sa pozerám na moje dve deti, ale vždy, keď z niečích úst počujem – mohli by sme dať niekedy kávu. Mohli? Kedy? A prečo nie hneď? Možno neskôr, už jeden z nás naozaj nebude mať čas...

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

EKONOMIKA

Rumuni aj Bulhari sú na tom s dôchodkami lepšie ako Slováci

Oveľa lepšie vyhliadky má Česko, Poľsko, Maďarsko, Rumunsko a Bulharsko.

DOMOV

Uhrík z ĽSNS mieri na nitrianskeho župana, extrémisti môžu uspieť

Ak prejdú jednokolové voľby, šance stúpnu.

SVET

Dávajte pozor, kam šliapete. Bitka o Mosul sa vlastne len začala

Radikáli nemajú veľkú šancu ubrániť sa.


Už ste čítali?